Katarína Šimková
Zázrak
Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval.
Tvorivo pracujúca Košičanka. Inak je extrémne filozofujúci umelec, niekedy s úvodzovkami, inokedy bez, s optimistickým pohľadom na vec :) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, C´est la vie, Okolo nás, F ako fromage :), Kultúra, Poetické výlevy, Konáre
Keď si chcem urobiť radosť, zaspievam si. Keď si chcem urobiť radosť, prejdem sa pomedzi poličky so sladkosťami v potravinách a pozorne si poprezerám všetky novinky.
Ľúbim, keď ma bolia líca. Prednedávnom som viedla s kamarátom taký milý dialóg o športe. O našej lenivosti, o nevôli hýbať sa, o záľube v jedení. Hlávka, klobáska, vajíčko, syrek, cvikla, šunka, chlebíček, jeden koláčik, dva rožky s lekvárom a opäť sedím pri klávesnici. Celkom ma potešilo, že aj ťukanie desiatimi môže niekto považovať za pohyb. Môj najpestovanejší a najčastejší. (Aj tak mám v zálohe činky:) Ale najradšej mám, keď ma bolia líca. A bolesť spôsobuje asi jeden z najkrajších športov, neškodný záchvat, príjemná neschopnosť povedať súvislú vetu, keď sa mi oči zmenia na malé čiarky. Smiech na plné ústa.
Čo je ľahšie? Vyletieť zo skúšky, lietať v oblakoch alebo letieť lietadlom? Ktovie. Isté však je, že pri všetkých troch sa človek bojí pádu. Vyletieť zo skúšky býva jednoduché, stačí len prísť a čakať. Lietať v oblakoch je nielen ľahké, ale navyše krásne a... a tak. No a letieť lietadlom? Donedávna som nevedela. Avšak, keďže život znamená stále objavovanie niečoho nového, a práve to ho robí zaujímavým dobrodružstvom, poznám už aj pocit (vz)letu. Tak teda, ako sme leteli.
Vymysleli sme si svet. S dvoma farbami. Nechceli sme sa opakovať po ostatných. Nebadane sme si rozdelili farby ako na začiatku človečka. Ty budeš zelený panáčik a ja červený. Kráčali sme po hracom pláne. Občas si bol vpredu, ale len preto, že si hodil šestku. Nehnevala som sa na teba, ani som ti nezávidela. Jednoducho som chápala. Mal si svoje šťastie. Nechal si ma nemo stáť na políčku a uháňal si vpred. Keď si robil len malé krôčiky a priblížila som sa, tešili sme sa. Zelený a červená.
Voľno. Voľno a pohoda. Začalo mrznúť a sneží. Nemôžem sa ponáhľať, lebo sa šmýka. Mesto stíchlo. Pomaly sa túlam medzi vločkami a pozorujem ľudí. Blížia sa ku mne z oboch strán, v rukách držia igelitky s darčekmi. Pred supermarketom predávajú ryby. Lovia ich a plnia ľuďom prianie. Dobrý kapor.
Určite poznáte jednu Hammelovu pesničku. Volá sa Kamalásky a spieva v nej o ženách, ktoré sú trochu menej ako lásky a trochu viac jak kamarátky. Vďaka nim je život krásny, povedzme, že znesiteľný...
Prázdniny zbehli. Na školu sa sme si už ako tak zvykli. Ale celkom radi si zaspomíname na zážitky z leta. Jeden z nich vám rada priblížim.
V nedeľu som mala chuť na pohár. Trošku som váhala, lebo ma v minulosti až tak dokonale nezaujal, tento raz mal však veľmi dobré odporúčania. Dala som sa prehovoriť.
Kde bolo, tam bolo... zacinaju sa vsetky rozpravky. A tak sa zacne aj clanok o Bremach. Polmilionove mesto na rieke Weser Nemci nepovazuju za velke, preto tvrdia, ze atmosferu velkomesta tu zazit nemozno.
A opäť tu sedím a dávam rozcvičku svojim prstom. Všetkých desať sa túla po klávesnici a zanecháva za sebou odkaz. Možno si ho ktosi prečíta. Pár písmeniek. Možno významných, možno bez. V obyčajný pondelok.
Pred týždňom som začala čítať ďalšiu knihu zo svojej životnej knižnice. Vytiahla som ju z poličky Pohoda, na obálke sa hrdil názov ´05. Možno ste ju čítali tiež a písali ste o nej krátku recenziu. Možno aj tá vaša mala rovnaký obal, obsah si však každý tvoril sám. Preto aj tá moja Pohoda ´05 bola iná. Jej príbeh som dočítala až v utorok večer, preto mala trochu viac strán. Pocit z nej ma neopustí ešte veľa, veľa dní....
Ta... slovo dalo slovo, i stretli sa východniari.
Och, aké hrozné počasie! Ale no, veď je pekne. Pekne?!? Áno, pekne prší... Prší. Držíš v ruke papiere s prednáškami a mysľou ti prebiehajú všetky pesničky o daždi, ktoré máš tak veľmi rada.
Už dlhší čas pociťujem akúsi nechuť čítať. Po povinných knihách na týždeň, ktoré bežne znamenajú päťsto strán, sa mi už nechce hltať ďalšie písmenká.
Dnes by som mohla mať narodeniny. Ráno som vstala a hovorím si: konečne. Konečne si sa vrátila! Dlho som ťa čakala a ty si sa voľakde túlala a nechala si ma samu. Nejako si sa zabudla pozrieť do kalendára, keď som ťa potrebovala. Čo sme sa pohádali a ty si sa urazila? Už viem, nevenovala som ti dostatočnú pozornosť a ty si žiarlivo odbehla a čakáš, kým ťa poprosím o odpustenie. Stalo sa, ale nejako si ma nepočula. Teda, vitaj, nevyženiem ťa, hoci si sa oneskorila. Teším sa, že si prišla.
Mám 21. Všetko plynie veľmi rýchlo a mne sa nechce ponáhľať. Veď aj tak väčšinou nestíham. Na chvíľku sa teda zastavím pri čísle dvadsaťjeden... Už? Prečo? Málo? Veľaaaaa... Zdá sa mi, že mám akosi veľa rokov. Viem, že ma ešte život len čaká. Ale keď si počet rokov porovnám s vnútorným pocitom, sú v absolútnej nerovnováhe. Už aj v Amerike by ma brali za dospelú. Môžem voliť, riadiť auto alebo piť čaj s rumom... Mala by som sa dospelo aj správať. Ale čo to vlastne znamená?
Mám rada vetu- nezáleží mi na tom, ako vyzeráš. Ten, kto ju vysloví, mi vyvolá úsmev na tvári, ak nie brutálny záchvat smiechu. Načo sa tvárime, normálna vec. Otvorene priznávam, záleží mi aj na tom, ako ľudia vyzerajú. A nehanbím sa za to. Z času na čas mi záleží i na tom, ako vyzerám ja sama. Keby som to mala časovo odhadnúť, mali by to byť nejaké dve minútky ranného pohľadu do zrkadla.
Včera som čakala. Čakala som a vedela som na čo, len som nevedela, dokedy. Zapla som si správy a neprekážalo mi, že opakujú to isté dokola. Bolo mi jasné, že ak povedia niečo iné, všetko sa zmení. Správy som prijímala pokojne. Ten, o kom boli, mi bol vzorom. V mnohých veciach a už aj v takej, akou je umieranie. Zvláštne, on umieral a ja som bola pokojná. Tak, ako keď som odchádzala z košického letiska v júli 1995 a z Rožňavy v septembri 2003. Dokonca som sa tešila. Veď aj on bol veselý. Nech sa stane, čo sa má stať. A stalo sa.