Keď si už niečo prečítam, po chvíli zistím, že už neviem, o čom to bolo. Vidím knižku a prvé, čo zisťujem, je, koľko má strán. Potom si vyrátam, za aký čas by som ju mohla stihnúť prečítať.
Kúpim si noviny. Prvú stranu preletím a zameriam sa na tituly článkov. Ak ma niečo fakt špeciálne zaujme, prezriem si článok celý. Pokračovanie na tretej strane ignorujem, veľa mien, priveľa faktov. Regióny majú šancu iba ak píšu o našom meste. Šport by sa márne snažil, úplný skok na kultúru. Ak nie je článok príliš dlhý, môže byť. Najčastejšie sa zastavím pri článkoch o jedenástich finalistoch našej obľúbenej súťaže, ktorá už skončila. Nezaťažia ma ničím novým, akurát, že niekto pribral a čo mal na obed.
Už stačí. Dosť, nechcem už nič prijímať. Vraj mám chorobu z informácií. Takzvaný informačný pretlak.
V sobotu som sa odhodlala proti nemu bojovať. Vybehla som do záhrady. Svojich chlapcov Schillera, Goetheho a im podobných som nechala doma.
Začala som sa venovať milej činnosti. Vyplievala som trávu. Žiadne mená, žiadne informácie. Len úvahy o púpave, dážďovke a fúriku. Vnímala som spev vtákov, susedy, ktoré sadili. Jediné, čo mi bolo treba vedieť, bolo rozoznať burinu od „neburiny“. Pomohlo to.
Ak budem v tejto činnosti pokračovať a pridám aj sadenie a iné, zabijem dva pretlaky jednou ranou. Zbavím sa informačného a výsledkom mojej sobotňajšej činnosti sa časom stane paradajkový.
Pretlak
Už dlhší čas pociťujem akúsi nechuť čítať. Po povinných knihách na týždeň, ktoré bežne znamenajú päťsto strán, sa mi už nechce hltať ďalšie písmenká.