Mám pľuzgier na chodidle. Od včera. Bolí. Nosím čierne topánky. Ktohovie, či sú moderné. Ale viem naisto prehlásiť, že sú úzke a nepohodlné. Ale dobre vyzerajú. Ten pľuzgier nie, ani „okusané“ päty.
Pre krásu sa musí trpieť. Často omieľaná veta. A keďže opakovanie je matkou múdrosti, aj táto veta je múdra a pravdivá.
Včera, keď ma tak moje pekné topánky už pekne „dožierali“ som si spomenula, ako som sa chystala na stužkovú. Čisté utrpenie. Celé dopoludnie sa starať o svoj zovňajšok. Normálne, rozčesávať dlhé vlasy, bolesť. Trhanie obočia, bolesť spojená s plačom. Chôdza v lodičkách, dobrodružstvo spojené s pokusom udržať rovnováhu a pôsobiť prirodzene. Lakovanie nechtov, zápach, po ktorom nasleduje prekvapenie pri každom pohľade na ruky. Čo sa mi tam trblieta? So sukňami sa príliš nekamarátim. Šaty môžem. Tak päťkrát za rok. Ďalšia show je úprava tváre. Čiže make- up alebo ako sa tomu nadáva. Just do it, zober špirálu do ruky a nežmurkaj. Možno sa netrafíš. Nepodarilo sa mi síce trafiť si maskarou do oka, pomádu som už ochutnala. Stačí sa len trošku ponáhľať, natierať si pusu a rozprávať v jednom. A to všetko len pre dve slová: Si pekná .
Cítim sa dobre považujem za lepšiu formuláciu. Tri je viac ako dva.
Obliekam si tričko, rifle, vyšúchanú bundu, obúvam si botasky. Idem do mesta.
Majte sa krásne a dobre zároveň.