Držíme sa zubami nechtami a nechceme ich zboriť. Bojíme sa a strach paralyzuje. Obmedzuje, zväzuje. Znemožňuje, ničí. Necháva nás stáť a stávame sa pohodlnými. Je ľahké obkolesiť sa múrom. Je jednoduché si povedať- to nezvládnem, na to nemám a postaviť sa pred múr bez miesta na rozbeh pred skokom.
Je rozdiel stanoviť si hranicu odhodlania a poznať hranice svojich možností.
Keď má človek kamarátov, je to viac ako skvelé. Aj tu si môže stanoviť hranicu. Mám dostatok fajn kamarátov, viac mi ich netreba. Hranica spoznávania ľudí. Vlastná škatuľka. Občas sa stane, že idem na nejakú akciu sama. Koniec škatuľky. A keď sa ma niekto opýta- si tu sama? Poviem nie, je tu plno ľudí. Navyše, svet je veľmi malý a pravdepodobnosť, že stretnem aj niekoho známeho, je veľmi vysoká.
Je rozdiel stanoviť si hranicu kamarátov a poznať hranicu medzi starými a novými kamarátmi.
Keď sa už hranice otvorili, poznávame ľudí s rôznych krajín. A vieme, že sú iní ako my. Veď v tom je čaro. To, že je niekto iný, neznamená, že je zlý a že keď povie, odkiaľ pochádza, začneme sa naňho inak pozerať.
Je rozdiel otvoriť hranice medzi štátmi a otvoriť hranice medzi ľuďmi.
Obľubujeme svoj stereotyp. Ráno vstať, škola, práca, domáce povinnosti, televízor. Uzatvárame sa do svojich mikrosvetov. Máme zaužívané spôsoby a odmietame sa ich vzdať. Chodíme do tých istých obchodov, jeme tie isté jedlá, pozeráme tie isté programy, počúvame tú istú hudbu, čítame tie isté blogy. Obkolesení vlastným múrom sme leniví vyskúšať niečo nové.
Je rozdiel žiť v ubíjajúcom stereotype a túlať sa životom a žiť život a nechať mu priestor na zmenu.
Niekedy však radi hranice búrame. Len tak. Akoby sa nič nedialo. Radi upozorňujeme na ľudské práva. Všetci majú práva, všetci majú rovnaké práva. A niekedy rovnaké a rovnakejšie...(Žiadne) rozdiely. Tu by sme najradšej hranice nepoznali hranice. Otvorení rôznym možnostiam, bez hlbšieho zamyslenia.
Je rozdiel medzi hodnotovým relativizmom a hranicou oddeľujúcou dobro od zla.
Niektorí ľudia obľubujú, keď môžu viesť siahodlhé filozofické debaty. Vítam, ak sa človek zastaví a porozmýšľa nad vecami, na ktoré mu v neustálom behu za niečím nezostáva čas. Je fajn vymeniť si názory na svet, jeho podstatu či zmysel života. Človek môže rásť. Avšak iba v prípade, že si pred seba nepostavil hranicu s nápisom- iba môj názor je správny. Zatvoriť uši, otvárať ústa. Ohraničený, nemenný názor. Bez otázky, či je podložený alebo nie. Opakom býva človek, ktorý vlastne ani nevie, čo chce. Názor mení asi podľa toho, aké počasie uvidí z okna, keď ráno vstane.
Je rozdiel medzi ohraničením názoru a neohraničeným názorom.
Pravda bude asi niekde uprostred.
Keď sa prechádzate po meste a chcete vojsť do obchodu, môže vás zastaviť tabuľka s nápisom zatvorené. Ak však vojdete cez otvorené dvere, budú mať s vami predavačky viac práce, ale výsledkom môže byť zisk. Pre obe strany.
Jednoduchá cesta bez prekážok býva ľahká a zväčša nudná, život je cestou o búraní hraníc (a tiež o tom, že vieme rozlíšiť, ktoré sú to). Hoci niekedy ťažkom, ale práve preto cennejšom.
Lebo je rozdiel hranicu si stanoviť a zastaviť sa a hranicu si stále ďalej posúvať a snažiť sa ju prekonať.
Pretože je rozdiel hranicu zbúrať a bežať za kvázislobodou a byť otvorený novým veciam a poznať, kde je sever.