Vybalila som si batoh, dospala som cestu a vyšla som do mesta. Chcela kúpiť obyčajný cestovný lístok.
V behu na autobus som strčila hlavu do okienka v stánku na zastávke.
Dva lístky si prosím.
Lístky nemáme.
Super.
Dobehla som na autobus a kráčam k vodičovi.
Dobrý deň, prosím si jeden lístok.
Ticho.
Po minúte vodič vzal lístok a absolútne bez slova mi ho podal.
Ďakujem.
Sadám si a rozmýšľam. Chýba mi nemecké Hallo, bitte schön, danke schön a tschüss a úsmev k tomu. Som doma. A tieto zdvorilostné „žvásty“ zostali v Nemecku. Tvrdá aklimatizácia.
Keď som vybavila, čo som chcela, vybrala som sa opäť na zastávku. Možno budú mať lístok v tomto stánku. Pravda, mohla som opäť naklusať za vodičom, ale prečo nevyužívať študentskú zľavu? Avšak, na okienku visel krásny nápis: Lístky MHD NEMÁME!!!
Veď dobre, zájdem do ďalšieho stánku. Super, našla som. Dokonca miesto, kde dopravný podnik dobíja čipové karty. Lístky MHD NEMÁME!!!
Pýtam sa na logiku tohto nápisu a nenachádzam žiadne rozumné zdôvodnenie. Vitaj doma. Slovenský systém. No nič, optimisticky kráčam k tretiemu stánku. Opäť staré známe: Lístky MHD NEMÁME!!!
Aj by mi napadla nemecká nadávka, ale načo. Pohoda. Kúpim si lístok u vodiča, osem korún hore- dole. Nastupujem do busu. Pohľad mi zablúdil na staré známe „štikátko“. A v ňom nejaký dobrák zanechal lístky. Vyskúšala som, či kód sedí. Čísla sú rovnaké. Vytiahla som lístok a sadla som si.
Toto by sa mi v Nemecku stať nemohlo. Koniec dobrý, všetko dobré.
Na druhý deň som počula aj dobrý deň, aj nech sa páči, aj ďakujem. Spomenula som si na drzého nemeckého čašníka. Vôbec to nie je o Nemecku a Slovensku. Je to o ľuďoch. O nás. V Nemecku bolo dobre, doma môže byť lepšie. Ak budeme chcieť.
Opäť doma
Rada si nechávam veci prejsť hlavou. Aby som od nich získala istý odstup. Bola som mesiac v Nemecku. Nadhľad som získala. Videla som svet inými očami, zažila som inú kultúru, iných ľudí, iné prostredie. A vrátila som sa domov.