reklama

Pohodové dobrodružstvá

Pred týždňom som začala čítať ďalšiu knihu zo svojej životnej knižnice. Vytiahla som ju z poličky Pohoda, na obálke sa hrdil názov ´05. Možno ste ju čítali tiež a písali ste o nej krátku recenziu. Možno aj tá vaša mala rovnaký obal, obsah si však každý tvoril sám. Preto aj tá moja Pohoda ´05 bola iná. Jej príbeh som dočítala až v utorok večer, preto mala trochu viac strán. Pocit z nej ma neopustí ešte veľa, veľa dní....

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)

Nechala som sa inšpirovať Cervantesom a vybrala som sa ako dobrodružný rytier Don Quijote do krajiny veterných mlynov. Nešla som proti nim bojovať, chcela som sa len pozrieť, ako krásne melú. Neosedlala som si ani svoju chudú kobylu, naopak, môj batoh som napráskala do posledného miesta. Ešte vám možno chýba začiatok, keď sa rytier smutnej postavy zbláznil z čítania románov.... Aj môj nápad vyraziť na najväčší slovenský festival celkom sama by mohol niekto považovať za šialený. A tak som podmienky splnila.
Sanchom mi bol na každom kúsku cesty niekto iný. Cestou rýchlikom kamarátka Luisa zo základnej školy. Štyri a pol hodiny ubehli ako voda, zaujímavé pozorovanie zmeny nálady spolucestujúcich, ktorí si v kupé vytvorili vlastný bar, patrilo k veselým zážitkom na prvých stránkach Pohodovej knižky. Dorazili sme do Trenčína a kyvadlovkou som sa už dostala pred brány letiska. Tohtoročná Pohoda sa od minulého roku líšila tým, že som sa stala dobrovoľníčkou. Od šéfa som preto dostala na úvod dva náramky a na mopede ma odviezol do stanového mestečka. Vybalila som stan a keďže už začínalo poprchávať a nevedela som ani za svet prísť na fintu s tyčkami a kolíkmi, ktorá bola nakoniec neskutočne jednoduchá, pomohli mi okolobývajúci Ostraváci. Ďalšie stany si okolo postavili príjemní mladí ľudia z Revúcej a okolia a hneď sme sa dali do reči. O Sanchov nebola núdza.
V piatok ráno, keď už otvorili areál festivalu, som hlbokými dúškami dýchala atmosféru, na ktorú som sa tešila celý rok. Ľudia, stany, hudba, pódiá, záchvaty smiechu, keď sa jeden chalan našiel na fotkách z Pohody 2004. Putovala som po krajine a každá chvíľa znamenala nové dobrodružstvo. Nový zážitok pri debate o strachu a radosť, že som ho prekonala a prišla som, zábava pri divadelnom predstavení, krásne zážitky pri koncertoch energickej Zuzany Mojžišovej, veselého Vetroplachu i Kollerbandu. Najprv zábava, potom práca, platilo aspoň v piatok, a tak som dostala náramok číslo tri, ktorý mi dovoľoval vstúpiť do priestorov organizačného štábu a šnúrku s kartičkou s neuveriteľne dôležito pôsobiacim nápisom STAFF. Keď sme sa už s ďalšími dobrovoľníčkami s modrými vrecami vydali na súboj proti odpadu, pohľad na nás sa zásadne zmenil. Darmo, kultúra nie je len hudba, divadlo, literatúra a film. Je to náš spôsob života, ktorý zahŕňa aj spôsob, akým sa ľudia zbavia pohára, len čo dopijú pivo. Stále sa máme čo učiť. Pri pódiách množstvo pohárov pochopím, (pri upratovaní trávnika pri jednom zo stageov som počúvala indických Jaipur Kawa brass band, čo mi veľmi dobre padlo) ale čo ostalo v stanových mestečkách, bol „jeden veľký haluz“, ako povedala Anikó z Kolárova. Ale o tom trošku neskôr.
Po prvej „šichte“ pokračovala zábava ďalej. Už došla aj kamoška Luisa s priateľom a ďalšími kamarátmi, vyrazili sme na ďalšie koncerty. Začula som niečo z Asian Dub foundation, kúsok sme vydržali aj na Garbage, ktorí asi nepatrili k našej krvnej skupine, tak sme sa presunuli na koncert Jarka Nohavicu. Atmosféra, čo tam panovala, je slovami neopísateľná. Ľudia poznajú slová piesní, spievajú, vychutnávajú si každú minútu koncertu. Oplatilo sa, áno, som v pohodovej krajine a bude mi patriť ešte jeden deň, povedala som si. Potom som sa ešte skočila vyskákať na Paru a keď Mišo Kaščák spieval Parné valce, pripadalo mi to, akoby som jedla ten najlepší koláč, aký poznám a pridali mi k nemu aj šľahačku. Práca aj zábava dali zabrať a po zaujímavom koncerte Huun Huur Tu, ktorí akoby mi zaspievali uspávanku, som sa šla zložiť do stanu.
V sobotu ráno mi pri pohľade na množstvo odpadkov zmrzol úsmev, ale spolu s babami sme to zvládli. Už som sa tešila na ďalších Sanchov. Tých, našich, blogerských. Stretli sme sa a ja som len tíško pozorovala, ako sa písmenká zmenili na ľudí. Usmievala som sa, lebo mi s nimi bolo fajn. Vďaka, veselý Petiar, uvoľnený Moski, energická Miška, vnímavé modroočko, rozžiarený Martin , Palo, Elena, Denis a ďalší, ktorí sa tam objavili. Naozaj ma tešilo. Potom sme sa rozišli na koncerty, Dorota Nvotová odohrala pohodovú hodinku, páčila sa mi.
Z Pohodovej krajiny veterných mlynov ma vytrhli zlomené tyčky na stane. Snaha bola, ale lepiaca páska veľa nezmohla. Stan smutnej konštrukcie. Medzitým začal spievať Meky a opäť som cválala do ríše snov. Snov, ktoré sa plnia raz do roka. Keď ľudia nehľadia na to, kto odkiaľ prišiel, koľko má rokov, v čo verí alebo neverí, akú má farbu pleti, či má ružové alebo hnedé vlasy, jednoducho tancujú, spievajú a tešia sa zo života. Nad tulákmi držia stráž, niet tam víťazov... Tak leť, aj keď nevyhráš nad zemskou príťažou... Myslím, že v ten večer lietal aj Meky, pripustil, že je to sen. Krásny a napriek tomu reálny.
Nasledoval koncert, na ktorý som bola veľmi zvedavá a nechcela som si ho nechať ujsť. Omara Portuondo, skvelá Kubánka priniesla bezstarostnú atmosféru plnú letnej voľnosti. Ku koncu jej vystúpenia sa rozpršalo. Tlačili sme sa pod plachtou pri zvukárovi, niektorí utekali, iní sa nechávali oblievať vodou a plávali k ďalšiemu pódiu. Premoknutá do nitky so zlou predtuchou som sa vybrala k stanu. Dnu sa vytvorili malé jazierka a pri zvukoch Prodigy som sa snažila zachrániť suché veci. Podarilo sa. Avšak spať v mokrom stane nie je žiadna výhra. Nemusela som. Vďaka, Peťo z Revúcej.
V nedeľné ráno som sa prebudila s hudbou Mariána Vargu. Všetci sa balili a odchádzali domov. My sme opäť upratovali a vedeli sme, že ďalšie dva dni nás čaká ťažká práca. Fľaše, poháre, obaly z cigariet (ktoré sa našťastie nepredávali na festivale, lebo potom si už to množstvo ani nechcem predstaviť), vrecúška zo šnúrok, plagáty, obaly z keksov, vrchnáky, ponožky. Toľko sme toho videli pri stageoch. Keď však v nedeľu poobede odišli všetci návštevníci, začalo byť na letisku zvláštne pusto. Chalani rozoberali pódiá, ubúdalo stánkov s občerstvením, pomaly sa zmenšovala plocha pokrytá smetím. Vďaka všetkým, čo využili modré vrecia na odpad. Ostatných by som zavolala aspoň sa pozrieť. Na pohodené chleby, koláče, malinovky, spodnú bielizeň, hygienické potreby, časopisy, štuple do uší, rozbité sklo od fliaš s alkoholom... Keby som bola Don Quijote, znamenalo by to pre mňa tvrdý pád z kobyly.
Ale aj tak, vďaka. Vďaka za možnosť vidieť, ako vyzerá festival z druhej strany. Vďaka za každý nový príbeh, ktorý v sebe skrýval každý jeden človek, ktorého som počas piatich dní na letisku stretla. Vďaka za nocľah v budove organizačného štábu. Vďaka Martinovi za požičaný telefón, keď sa mi vybila baterka. Vďaka za pozvania na kofolu. Vďaka Mišovi, ktorý nás odviezol k bráne letiska. Vďaka chalanovi, ktorý cestoval v utorok rýchlikom z Bratislavy do Vrútok a prerozprávali sme cestu z Trenčína, za príjemnú spoločnosť. Vďaka Mišovi Kaščákovi a ostatným organizátorom za úžasnú Pohodu. Vďaka za krásne zážitky všetkým vám, moji milí Sanchovia.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Každému z vás len malý úryvok z pesničky od Pary:
Budeme vždy spolu stáť,
aj keď každý stojí sám.
Dobré veci si vždy pamätám...

Katarína Šimková

Katarína Šimková

Bloger 
  • Počet článkov:  106
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Tvorivo pracujúca Košičanka. Inak je extrémne filozofujúci umelec, niekedy s úvodzovkami, inokedy bez, s optimistickým pohľadom na vec :) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéC´est la vieOkolo násF ako fromage :)KultúraPoetické výlevyKonáre

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu