Svetové ráno. Nestihla som trolejbus. O pár minút išiel ďalší, kde som cítila, ako sme si všetci blízki. Keď sa istej babke nechcelo držať alebo len jednoducho nedosiahla, spoľahla sa na mňa, že ju podržím. Spolu sme cestu zvládli. Ponáhľala som sa ďalej, podarilo sa mi skočiť do mláky. Stihla som vlak. Svetové. Až na moment, keď sme nečakane zastali a čakali dobrú chvíľu, kým sme mohli pokračovať v ceste. Netuším, prečo a ako vo väčšine prípadov, ak železnice ponúkajú výhliadkovú jazdu. Meškala som do školy. Poobede lialo ako z krhly, ale našťastie som mala dáždnik a predvídala som, že sa mám postaviť ďalej od cesty. Vodiči totiž súťažili, kto viac ostrieka ľudí na zastávke. Len tak medzi nami, okolo obeda sa mi vybil telefón a tým pádom zhaslo aj nové logo.
Budem sa mať svetovo.
Pustím si Queen. Budem šampión, nezastavia ma, utvrdím sa v tom, že priatelia zostanú priateľmi, hoci je to ťažký život. Zažijem niečo ako zázrak.
It´s a kind of magic...
Ale to je tuším v konkurenčnej reklame.
No nič.
Ako sa do siete volá, tak sa z nej ozýva.
